Sestrice ako sestry Barborka a Slávka
V roku 2015 vtrhli ako víchor na slovenský „nosiaci“ trh a odvtedy nám neprestávajú robiť radosť šatkami. Krásnymi na pohľad i láskavými k našim ramenám. K dnešnému dňu ich predstavili viac ako 50 v piatich dizajnoch (Kohútiky, Slncia, Folk, Klásky a Bylinky) a snáď v celom spektre dúhy. To sú Sestrice, prvá značka slovenských tkaných šatiek a sestry Barborka a Slávka, ktoré nám ich priniesli. Kto sú však sestrice, ktoré nám priniesli Sestrice? 🙂 Čomu sa venovali predtým, ako si našli cestu k noseniu a ako sa im spolu pracuje? Ak vás tiež zaujímajú odpovede na tieto otázky, pozývam vás prečítať si tento rozhovor! 🙂
Sestrice, prezradíte nám, v čom najradšej nosíte? 🙂
S: Z úväzov je to kríž s kapsou vo vnútri, ale dosť intenzívne teraz využívam aj dvojitý kríž, keďže Vilko už chodí a v zime je super, že sa nemusím vyzliekať z bundy, keď ho dávam do auta, len ho jednoducho vyberiem.
B: Ja mám tiež najradšej kríž s kapsou alebo batoh, podľa situácie. Batoh to býva, keď potrebujem niečo spraviť. A zo šatiek mám teraz najradšej merino Bylinky.
S: Ja siaham po tých nosnejších šatkách, väčšinou triweave Folk alebo Bylinky. Tie sú mi teraz pohodlnejšie, keďže Vilko má už viac ako 10 kg. Je to dobrá voľba pre ťažšie dieťa.
B: Ale vždy veľmi rada nosím v novej šatke, tie si väčšinou veľmi rýchlo obľúbim 🙂
S: Áno, v tých najnovších nosím rada aj ja :).
A čo máte rady na sebe navzájom?
S: Ja oceňujem, že je Barborka taká zodpovedná a pracovitá :).
B: Na Slávke mám rada vtipnosť. Je vtipná a zábavná, je náš happiness manažér. A dobre varí :).
Môžete nám o sebe povedať aj niečo zaujímavé, čo by nikto nepredpokladal?
S: Ja som vyhrala na gymnáziu krajské kolo chemickej olympiády (v Trenčianskom kraji). Nešla som potom týmto smerom vo svojej kariére, mohla byť zo mňa Marie Curie :).
B: A ja som ako prváčka na základnej vyhrala mestskú súťaž v hula hop, točení kruhu. Normálne som na to trénovala. Súťaž bola o tom, kto dlhšie vydrží a ja som skončila až potom, keď som musela ísť cikať 🙂 (ostatní už dávno netočili).
S: Barborka bola predsedníčkou študentskej rady na gymnáziu.
Dnes vás obe poznáme ako sestry a mamy, ktoré nám priniesli prvú tkanú slovenskú šatku pod značkou Sestrice. Aké však boli vaše študijné či kariérne začiatky, čomu ste sa venovali predtým?
S: Ja som vyštudovala Marketing na Fakulte manažmentu UK v Bratislave. Počas štúdia som strávila rok v Kodani, kde som študovala Multimedia Design and Communication a toto ma veľmi ovplyvnilo, škandinávsky život bol super :)! Bola som tam aj s mojim mužom Marošom, ktorý bol na dánskej Technickej univerzite a prvýkrát sme si vyskúšali spoločný život i domácnosť. Veľmi nás to spojilo a doteraz na to spomíname ako na najlepší rok nášho života – kým sme ešte nemali deti. Oslovil nás aj škandinávsky dizajn, môj muž má k dizajnu skutočne blízko, keďže jeho otec je architekt a dizajnér. Aj moje štúdium bolo o dizajne webstránok, korporátnej identite a komunikácii, takže doteraz čerpám z vecí, ktoré som sa tam naučila.
B: Ja som po osemročnom gymnáziu v rodnom Partizánskom tiež študovala Marketing na Fakulte manažmentu UK. Keďže Slávka je o tri roky mladšia, kým som bola v Bratislave, znárodnila si celú detskú izbu a z dvoch váľand spravila letisko :). A potom prišla za mnou a posledné dva ročníky môjho štúdia sme bývali spolu na internáte.
S: Takže rovnaká škola, rovnaký odbor, rovnaká izba na internáte. Ani divoký internátny život som si neužila, lebo som bola stále pod dozorom staršej sestry :).
B: Ja som si užila, kým som bola sama :).
S: Ale nie, bolo to fajn! A bola to výhoda, byť spolu.
A čo práca, aj tam sa vaše cesty stretli?
B: Ja som už počas školy začala pracovať v reklamnej agentúre ako account manager, starala som sa o klientov a riešila pre nich kampane. Pracovala som pre rôznych klientov z farmaceutického priemyslu, bankovníctva, stavebníctva, firmy ako HP či Coca Cola, a skončila som pri Corgoni. A rovno od piva som šla na materskú :). Táto práca v reklame mi dala veľmi veľa toho, čo využívam aj teraz pri práci pre Sestrice.
S: Barborka je naozaj tá výkonná sila, ktorá naháňa dodávateľov a všetkých ostatných s otázkou: „prosím Ťa, toto si už spravil?“. Je teda tým manažérom za . No a ja som robila v IT firme, ktorá robila pre banky rôzne veci ako procesovanie transakcií, vydávanie kariet. Pracovala som na klientskej pozícii práve na kartovom oddelení. A z tejto IT firmy som šla na materskú.
B: Mne potom veľmi začalo chýbať kreatívne vyžitie. Vo svojej práci som sa síce pohybovala vo kreatívnom prostredí, ale vo finále som bola vždy medzi dvoma mlynskými kameňmi – kreatívcami a klientom – kde jedni naháňali druhých a ja som to vždy musela ukorigovať, aby to celé dospelo do zdarného konca. Veľmi mi tam chýbal ten kreatívny prvok, a tak som sa snažila nájsť si nejaké kreatívne vyžitie a objavila som keramiku. Bolo to pre mňa odreagovanie a relax. Od malička som mala vzťah k ručným prácam, doma som si sama ušila závesy, očalúnila čelo postele.
S: A mňa si strihala :).
B: Áno, ešte keď sme boli malé, tak som chcela istý čas byť kaderníčkou a veľmi rada som strihala Slávku. Naposledy som ju ostrihala úplne nakrátko a potom sa mi už nedala :). Ku kreatíve ma to teda vždy ťahalo, robiť niečo vlastné, vytvárať niečo, čo je vidno.
Na materskú dovolenku ste išli s tým, že sa potom vrátite späť do pôvodného zamestnania alebo ste už vtedy tušili, že skúsite niečo vlastné?
S: Netušili. Vždy som uvažovala nad tým, že by bolo fajn robiť niečo svoje, ale vôbec som nemala predstavu, čo robiť. Človek si to nevie predstaviť, kým k tomu nepríde. Takže išla som normálne na materskú s tým, že potom sa vrátim. Hanka sa narodila ako prvá a potom o 4 mesiace sa narodil Maťko, takže sme boli spolu na materskej a spoločne sme trávili veľa času.
A ako ste sa dostali k noseniu? Ako vám uľahčilo život či fungovanie?
S: Ja som si šatku kúpila ešte v tehotenstve, vedela som, že chcem nosiť. Začala som nosiť ihneď po pôrode, lebo sme mali veľké problémy s dojčením, Hanka sa neprisávala a riešila som to aj s laktačnou poradkyňou. Na začiatku som nosila v elastickej šatke, bolo to také kostrbaté a nie úplne pohodlné. Ale keď si už raz človek to dieťatko naviaže a zažije ten blízky kontakt, veľmi ťažko sa na to zabúda :). Neskôr sme si kúpili nosič a až potom pevnú šatku, potom ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu :)a potom sa už objavila otázka, prečo nemáme na Slovensku nejakú značku kvalitných tkaných šatiek, keď tu je taká dlhá tradícia textilného priemyslu a pestovali sa tu aj rôzne plodiny – ako napríklad ľan.
B: Ja som sa k noseniu dostala cez Slávku. Maťko bol spokojné a pohodové bábätko, zrazu však prestal zaspávať pri dojčení cez deň, keď mal asi 3 – 4 týždne. Vtedy mi Slávka dala šatku, aby som si ho skúsila naviazať a on v týchto začiatkoch zaspal ešte skôr ako som ho vôbec naviazala :). Takže bolo pre mňa veľmi motivujúce ho začať nosiť, lebo zaspal ihneď, veľmi rád sa nosil a spal v tej šatke 2 – 3 hodiny. A ja som zatiaľ hopsala na fitlopte a pozerala som seriály alebo si niečo čítala a oddychovala.
S: To bolo asi tým, že si mala ešte len jedno dieťa :).
B: Slávka tomu viac prepadla, nakupovala si viac šatiek a točila ich. Ja som skúšala to, čo mala ona a nosila v jej šatkách. Potom som nosila v nosiči asi od 3 či 4 mesiacov až do roka a následne som sa vrátila späť k šatkám, keď mi nosič prestal byť pohodlný. Jedného dňa Slávka prišla s nápadom, že poďme tkať, poďme vyskúšať urobiť slovenskú tkanú šatku. Tak som si sadla za počítač a keď Matej spal, hľadala som, kde sú aké tkáčovne, kde sa ešte vôbec tká, spravila som si dokonca aj excelovskú tabuľku.
S: To je to, čomu vravím výkonná sila! 🙂 Barborka teda prevažne rieši komunikáciu s dodávateľmi.
B: A Slávka rieši komunikáciu so zákazníkmi a máva dobré nápady.
S: A posty na Facebook. Barborka vždy povie: „Urob nejaký pekný post, niečo vymysli“ 🙂
B: Ja to neviem tak pekne napísať, v tomto je Slávka kreatívnejšia a ja som tá zodpovedná, ja ju prinútim to napísať a ona to napíše a je to pekné :).
S: Keď niekedy prídem, že „zle som spala a nič sa mi dnes nechce“, Barborka ma hneď schladí, že „dnes musíme toto, toto, toto a toto“. Ona má teda väčšinou ten zoznam úloh, tasklist.
B: V tomto je super, že sme dve – lebo keď je jedna z nás unavená, lebo mala zlú noc, tak sa tá druhá vie nejako pozbierať a zmobilizovať :).
Máte zo seba niekedy ponorku?
S: Neviem.. ja nemávam z Barborky ponorku, ale niekedy, keď sme tu so štyrmi deťmi, oni vyvádzajú, tak z toho.
B: Áno.
S: Vtedy hej.
B: Ale my si to tak nejako vieme vykomunikovať. Že ani mi nevadí, že je Slávka občas horšie naladená.
S: To je moje predsavzatie na rok 2017, že sa budem menej sťažovať, aby bolo príjemnejšie so mnou pracovať. Že budem taká príjemnejšie naladená.
Ako máte rozdelené úlohy, je niečo, čo robí vyslovene len jedna z vás?
S: Posty na Facebook alebo popisy a texty k produktom.
B: A ja robím komunikáciu s dodávateľmi. Komunikáciu so zákazníkmi máme rozdelenú a robíme to väčšinou nárazovo podľa toho, ktorá má čas.
S: Ostatná práca je potom väčšinou rozdelená podľa aktuálnej vyťaženosti, spánku detí a iných okolností. Keď je jedna v pôrodnici, tak je logické, že nebude baliť objednávky 🙂
A čo sa týka kreatívneho procesu, je to tiež spoločná práca?
S: Nápady na dizajny? Áno.
B: Ale nielen nápady na dizajny, farby, ale aj nápady na komunikáciu alebo na naše akcie či aktivity. Tie nám niekedy napadnú len tak z čista jasna – napríklad, že urobme kohútiky na prázdninách, druhý rok to už bol testing box vo väčšom a aj tento rok chceme urobiť niečo pre podporu regionálnych skupín. A potom máme aj obdobia, kedy si sadneme a napríklad vyberáme farby, prímesi, ich kombinovanie do rôznych vzorov, dizajnov. Tiež rozhodujeme o tom či tento dizajn dáme v nižšej alebo vyššej gramáži, v čom sú niekedy rozpory.
S: Najmä, keď jedna čaká dieťa a má v hlave len tie novorodenecké šatky a nechce tie s vyššou gramážou :).
B: A návrhy na nové dizajny prichádzajú väčšinou od nás, my dáme zadanie a náš dizajnér to graficky pojme. Ale napríklad Bylinky sú v tomto výnimočné, pri nich prvotný nápad prišiel od dizajnéra a finálny dizajn už bol výsledkom spoločnej práce. Dizajny tiež zvyčajne pripomienkujeme a skúšame ich tkať, aby sme videli ako vzor vyzerá v realite na šatke, či netreba niečo posunúť alebo šatka nevytvára nežiaduce efekty. Najdlhšie to trvalo pri Bylinkách, ktoré sme skúšali tkať niekoľkokrát, kým sa nám výsledný dizajn páčil. Jednoduchšie to bolo pri Kohútikoch, kde bolo jasné zadanie a dizajnér presne vedel, ktoré prvky sa nám páčia a ktoré treba zapracovať – napríklad výšivku tulipánu z okolia Prievidze z 19. storočia spolu s kohútím motívom. Dizajnér je mimochodom vyštudovaný architekt s výtvarným cítením a aj nosiaci, kontaktný a už trojnásobný otec :).
Keď spomínate kontaktnú výchovu, ako ste sa o nej dozvedeli – prišlo vám to prirodzené alebo ste sa k nej dostali vďaka nejakej knihe či odporúčaniu?
S: U mňa to tak bolo, prišlo mi to prirodzené – napríklad, že dojčenie je super a nechať vyplakať dieťa nie je OK. Ani som si o tom nečítala.
B: Ja som tiež k tomu nemala nič naštudované, robila som to, čo sa mi zdalo prirodzené a potom som sa dozvedela, že sa to volá kontaktné rodičovstvo :). Až neskôr som si čítala niečo viac a tiež som sa dostala na kurz Rešpektovať a byť rešpektovaný, aby som spríjemnila život všetkým mojim blízkym :).
Takmer na každej fotke vás vidíme s naviazaným dieťatkom, uľahčuje vám nosenie aj pracovný život?
S: Určite áno. Keď bol Vilko ešte maličký, často som pracovala s ním v šatke, odpisovala som na maily a on tam spokojne spal. Aj teraz – keď sa nám napríklad nepodarí zabaliť objednávky, kým deti spia – musíme dať dieťa na a pracovať aj s ním. Toto mi príde presne ako koncept kontinua, že dieťa je súčasťou môjho života a niekedy sa musí aj ono prispôsobiť. Nie je odložené, je so mnou, ale teraz je potrebné niečo spraviť a potom sa môžeme hrať. Takže sa učí aj takýmto spôsobom byť súčasťou nášho života.
B: Tiež to mám tak, že často vybavujem a riešim veci s Tomáškom alebo predtým ešte s Maťkom. Toho som mala často na chrbte (vtedy som už bola tehotná), keď sme strihali šatky či som označovala stredy šatiek, keďže zaspával iba v šatke.
Deti sme už párkrát spomenuli, nechcete niečo prezradiť aj o vašich manželoch?
S: Môj muž je nosiaci, pri Hanke to bol on, kto ako prvý vedel, že budeme nosiť. Má technické vzdelanie a je marketingovým riaditeľom v strojárskej vzduchotechnickej firme. Je teda tiež kontaktný, prijal túto filozofiu, rovnako ako Barborkin muž. A čo je dobré, obaja nás podporujú na 100 %, odkedy sme sa pustili do výroby šatiek.
B: Môj muž ma tiež podporuje v práci, a keď niekedy nestihnem navariť obed alebo máme rýchlu večeru, považuje to za normálne a berie to tak, že mám tiež zamestnanie, som pracujúca matka. Zoznámili sme sa v práci, on bol v tej kreatívnej časti tímu, je to idea maker, číta veľmi veľa kníh a živí sa tým, že vymýšľa idey. Vymyslel aj názov Sestrice. My sme nad tým rozmýšľali a hľadali sme to slovo, ktoré nás bude symbolizovať a potom Matúš prišiel so Sestricami a s tým sme sa ihneď stotožnili. Slávkin Maroš je technický typ a vymýšľa rôzne zlepšováky, ako si zjednodušiť strihanie či výrobu.
S: On je cez tie excelovské tabuľky :). Čo sa týka nášho názvu, mali sme rôzne nápady. Ale Sestrice nás oslovili, je to archaické, básnické a vnímame to tak, že sme to aj my a zároveň je to návrat do minulosti a ku koreňom – nosenie tu bolo vždy, je to súčasť našej histórie.
B: Matúš má ešte na starosti rozpočet a komunikuje s programátorom. Maroš má zasa na starosti väčšinu produktových fotiek, keďže má záľubu vo fotení a rád fotí. Takže obaja muži nám veľmi pomáhajú. Vo vlastnej réžii si teda pripravujeme takmer všetky podklady k tomu, aby sme šatku mohli predstaviť a dať do predaja. Ale niekedy sú projekty, kedy si prizveme externých fotografov – fotenie Kláskov v Cvernovke, fotenie Byliniek vo vinici či fotenie levanduľových Sĺnc.
Keď spomínate dizajny, chcete sa držať skôr tých tradičných motívov?
S: Nie nevyhnutne, veď ani Bylinky nie sú vyslovene folklórne. Určite máme v hlave aj geometrické vzory či iné dizajny, takže pôjdeme aj do iných vecí, ak sa nám budú páčiť.
Ktoré úlohy sú najmenej obľúbené vo vašej práci?
S: Ja nemám rada kontrolovanie šatiek. Všetky šatky po ušití u krajčírky sa musia fyzicky skontrolovať a poskladať a to ja naozaj nemusím.
B: Keď sme to stíhali robiť len my, ja som to náhodou mala rada, lebo sa mi páčilo si to tu poskladať, presne zoradiť a urobiť komínček. Som zorganizovaný typ. Aj keď neviem mať poriadok na pracovnom stole, aj v práci som za jeden deň mala kreatívny chaos.
S: Papierikový manažment :). Na také zdrapy papiera si píše poznámky. Aj máme taký jeden papier, ktorý je úplne roztrhaný a sú na ňom napísané dĺžky, na ktoré si striháme šatky, aby po opratí mali tú správnu veľkosť. Ten si čoskoro asi dáme zarámovať, má tri roky a strážime si ho ako oko v hlave :).
B: A ja nemám rada, keď nestíhame termíny. Predlžujú sa termíny vo farbiarni, v tkáčovni a to sú veci, ktoré nevieme ovplyvniť.
S: Oni nám povedia, že štandardne niečo trvá 6 týždňov a niekedy sa stane, že to trvá tri mesiace a potom v lete nie sú žiadne letné šatky a vyrobiť ich stihneme až v septembri.
B: Áno, toto nemám rada na svojej práci, najradšej by som ten tkací stroj mala u seba doma, aby sme v prípade potreby mohli niečo ihneď vyskúšať a nemuseli čakať na dodávateľa. Ale jednoducho sa to nedá, tak sa na nich musíme spoľahnúť.
S: Mne je trocha ľúto, keď je pekné počasie a my tu musíme byť vo vnútri, lebo je potrebné niečo spraviť, dokončiť a nemôžeme ísť len tak s deťmi von. Takže by som niekedy chcela byť „iba“ na materskej.
A čo máte na svojej práci naozaj rady a ako si predstavujete vašu budúcnosť?
S: Veľmi sa teším, keď sa naše šatky mamičkám páčia, sú spokojné a vidím tie detičky, ako tam spinkajú. Aj nám často píšu, že si kúpili našu šatku a je úplne perfektná a robíme to skvele. Takéto pozitívne odozvy ma naozaj vedia potešiť!
B: Ja mám najradšej spokojnosť mamičky aj dieťatka, keď naozaj príde tá spätná väzba, že im šatka pomáha a dieťatko je kľudnejšie. To je pre mňa pocit zadosťučinenia, že tá práca má naozaj zmysel. Robíme to preto, aby bolo viac spokojných detí.
S: Radi by sme v tomto pokračovali aj naďalej a verím, že si nájdeme nejaký spôsob ako fungovať v pohode, k čomu budeme pravdepodobne potrebovať pomoc ďalších ľudí A tiež dúfam, že sa bude nosiť veľa detí!
B: Chceli by sme prispieť k osvete nosenia, aby to bolo čoraz prirodzenejšie! Už vidíme, že čoraz viac budúcich mamičiek sa pripravuje na nosenie a šatka sa stáva bežnou súčasťou výbavy. Takže verím, že budeme súčasťou veľkej nosiacej komunity :).
Autor: Lucia Hudáčková
No Komentáre